Informačné tabule

Nitrianska Blatnica (prvá informačná tabuľa)

Východisko asi 9 kilometrového chodníka je v Nitrianskej Blatnici. Z veľkej časti /6 km/ ide o komunikáciu, ktorá spájala Nitru s moravským centrom v okolí Uherského Hradišťa. Kľúčovými bodmi na tejto trase sú národná kultúrna pamiatka Rotunda sv. Juraja v katastri Nitrianskej Blatnice, ktorá je pozostatkom dvoch dvorcových sústav z 9. a 10.storočia a osady z 11.-12.storočia, resp. aj stopou po dávnovekej ťažbe železnej rudy.

Rotunda sv. Juraja s niekoľkými zaniknutými osadami, unikátnymi stopami stredovekých polí a stopami po ťažbe železnej rudy, s čím súvisí aj osídlenie majestátnej hory Marhát na sklonku staršej doby železnej, je umiestnená v rozsiahlom zalesnenom pásme.

Vznik náučného chodníka neznamená umelú nadstavbu, ale ide o využitie živej trasy, spojenie viacerých historických zastávok do jedného celku. Prvým bodom na tejto trase, ktorý si zasluhuje pozornosť, je obec Nitrianska Blatnica, hlavné sídlo slovenského šľachtica Stojslava, už v roku 1185 spomínaného v kráľovskej listine.

V obci stojí v superpozícii Kostol Povýšenia sv. Kríža, už tretí kostol v poradí, ktorý bol postavený v roku 1820. Prvý sa spomína už v roku 1332 a zasvätený bol sv. Móricovi. V rokoch 1558-1560 dal postaviť Ladislav Zelemer, správca a neskorší majiteľ panstva Nitr. Blatnice, už druhý Kostol sv. Mórica. Za zmienku stojí aj zaniknutý cintorín pri farskom kostole, ktorý je chránenou lokalitou.

Miestny renesančný kaštieľ s parkom bol do dnešnej podoby dobudovaný v roku 1578.

Veľmož Stojslav

Veľmož Stojslav sa v súvislosti s Nitrianskou Blatnicou (Sarfew) spomína v kráľovskej listine uhorského kráľa Bela III. už v roku 1185 ako majiteľ rozsiahleho panstva s centrom v Nitrianskej Blatnici. Do tohto domínia patrilo 9 obcí a niekoľko usadlostí. Po mene z nich dnes poznáme Koplotovce a Krásno, časť Nedanoviec pri Partizánskom. Zo šiestich usadlostí vtedajšieho chotára Nitrianskej Blatnice vznikla pravdepodobne aj susedná obec Radošina. V uvedenej testamentálnej listine sa Stojslav spomína ako mŕtvy muž, vlastniaci majetky po svojom otcovi Sanadovi. Nakoľko Stojslav padol vo vojskách Bela III. kdesi na Balkáne, za významné zásluhy v službách kráľa dostala jeho matka možnosť využitia dôchodkov z majetkov, ktoré podľa vtedajších zvyklostí mali prináležať kráľovi. Po matkinej smrti tieto prepadli v prospech zoborského kláštora.

Stojslavov rod, známy po mene i konkrétnom majetku, sa považuje za jeden z najstarších staroslovenských šľachtických rodov vôbec. Reprezentuje nám, že aj takmer 300 rokov po páde Veľkej Moravy si dokázal udržať tradície majetku, kultúry a slovenskej príslušnosti.

Veľmoža umelecky stvárnila akademická sochárka Ľudmila Cvengrošová, rodáčka z Radošiny.

Marhát (druhá informačná tabuľa)

Cesta ďalej vedie asfaltovou komunikáciou až k okraju lesa a pokračuje spevnenou štrkodrvovou zvážnicou. Takmer na okraji lesa je lokalita Slopy, kde máme ešte dodnes možnosť občerstviť sa znamenitou vodou, privedenou sem vodovodom, ktorý dal postaviť barón Kurt Leonhardy – posledný vlastník blatnického kaštieľa. Približne po 800 m prídeme k lokalite Rúbanica, kde možno vidieť umelovytvorený zemný val, ktorého funkcia spočívala, podľa domnienky, v zachytávaní vody. Uprostred takmer zaniknutej Rúbaničnej lúky stojí prikrmovacie zariadenie pre lesnú zver v čase núdze.

Marhát /758 m n.m./ je najvyšším vrchom Krahulčích vrchov ako krajinného podcelku Považského Inovca. Z geologického hľadiska je tvorený kryštalickým jadrom, mladopaleozoickým obalom /karbón, perm/ a mezozoickými komplexmi, ktoré patria k obalovej sérii a príkrovovým jednotkám. Striedanie vápencových súvrství s dolomitickými poukazuje na zmeny tektonického režimu.

Z historického hľadiska bol vrchol Marhátu osídlený už v dobe hallštatskej, kedy tu vzniklo hallštatské hradisko, o čom svedčia výsledky archeologického výskumu. Samotné pomenovanie vrchu Marhát sa odvodzuje od názvov „Marharii, Mereheni“, čo bolo pomenovanie pre staromoravské kmene.

K čiastočnému využitiu Marhátu ako jedného zo strážnych bodov pri horských priesmykoch Považského Inovca došlo v 9. a 10. storočí našimi slovenskými predkami.

Asi 3 km severovýchodne od Marhátu sa nachádza rozsiahle slovanské hradisko Valy nad Bojnou, ktoré bolo budované komorovým systémom. Za ideálnych podmienok je z vrcholu Marhátu vidieť hranice troch štátov: Česka, Maďarska a Rakúska. Dnes patrí k obľúbeným vyhliadkovým miestam turistov.

Cca 2 km juhozápadne sa nachádza národná kultúrna pamiatka Rotunda sv. Juraja z 9. storočia, ktorej základy spolu s NKP Kostolec – Ducové a kostolom č.6 v Mikulčiciach patria jednoznačne do predcyrilometodského obdobia, k tzv. súkromným veľmožským kostolom.

Šarancov chodník

Tento chodník tvorí spojnicu medzi sedlom Gajda a stredovekou osadou pri Rotunde sv. Juraja. Z ústnych podaní starších ľudí vieme, že Šaranec bol zbojník, zdržiavajúci sa v týchto horách popri cestnej komunikácii, ktorá vedie z Nitry cez Jurka k moravským hradiskám. Dodnes sa po ňom zachoval názov lesného chodníka, ako i tradícia hľadania Šarancovho pokladu. Podľa názoru prof. A. Ruttkaya môže ísť o príslušníka zbojníckej rodiny Serenčo pôsobiacej v Oslanoch pri Partizánskom.

Rotunda sv. Juraja (tretia informačná tabuľa)

Vo viacerých veľkomoravských lokalitách existujú priame indície o existencii dvorcov. Predovšetkým v Mikulčiciach a Starom Měste išlo o sídla aristokracie v okolí kniežacieho dvorca. No zatiaľ iba v troch prípadoch sa stretávame s dvorcami – solitérmi, ktoré predstavujú v jednotlivých regiónoch samostatnú funkčnú jednotku a považujú sa za dislokované sídla vládnucej vrstvy alebo súkromných veľmožských domén: v Břeclavi-Pohansku, Ducovom a Nitrianskej Blatnici. Vývoj v Nitrianskej Blatnici sa odzrkadľuje v zistení dvoch asynchrónnych dvorcov. V priebehu 11.storočia nastala zmena typu sídliska. Zároveň bola prestavaná aj rotunda v ranom románskom slohu. Zánik osady a stredovekej funkcie rotundy nastal najneskôr okolo polovice 13. storočia. V tomto období dochádza i k zániku niekoľkých blízkych osád v jej lesnatom okolí. O ich existencii svedčia niektoré miestne názvy a zvyšky zachovaných plužín. Jednou z možných príčin zániku tunajšieho života je pravdepodobne vyčerpanie zásob železnej rudy.

Národná kultúrna pamiatka Rotunda sv. Juraja nad Nitrianskou Blatnicou je v súčasnosti jedinečnou perlou našej dávnej a slávnej histórie. I keď je niekoľkokrát prestavaná /v 11., 13. a 16.storočí/, je živým dôkazom významnosti tohto kraja a náboženskej i kultúrnej vyspelosti jeho obyvateľstva. Spolu s rotundou v Ducovom /zachované iba základy/ sú zhodné vo svojich mierach /36,5 cm – langobardská stopa/ aj s treťou dvojapsidovou rotundou v Mikulčiciach, ktorá je datovaná už do 1. polovice 4.storočia. V prípade oboch rotúnd ide o christianizačné úsilie spred obdobia cyrilo-metodskej misie. Chrámová stavba sa tu zachovala 1100 rokov.

Viacročný archeologický výskum viedol prof.Dr. Alexander Ruttkay Dr.Sc.. Veda i laická verejnosť sú právom zvedaví, čo prinesie ďalší architektonický a umelecko-historický výskum najmä vnútorných stien, pri ktorom sa očakáva odkrytie fresiek.

Za zmienku stojí i stredoveká škola, ktorej podoba sa nám do súčasnosti zachovala iba na fotografii. Vyučovali tu pustovníci, bývajúci v prístavbe rotundy. Najvýznamnejším žiakom školy bol arcibiskup Ján Scitovský, ktorý sa stal kardinálom a prímasom Uhorska. Vznik školy na tomto mieste možno súvisel so silnou cyrilo-metodskou tradíciou regiónu, ktorej pamätníkom je aj Rotunda sv. Juraja.

Tento náučný chodník nadväzuje na Lesnícky náučný chodník Moravany nad Váhom v sedle Gajdy.